V jednoduchom svete rezonuje najmä to jednoduché...

Autor: Miroslav Mrázik | 14.10.2016 o 13:46 | Karma článku: 2,17 | Prečítané:  173x

...v zložitejšom zase to zložitejšie, no a konečne v tom geniálnom to geniálne: svet je tak hodne férový; háčik je v tom, že všetky doterajšie svety boli len tie jednoduché a ani v budúcnosti sa zmena neplánuje.

        Zopár jedincov má celkom rado takéto tie budhistickoidné aforizmy, ktoré svojim začiatkom v istom druhu ľudí vzbudia nádeje, aby ich potom stredom textu osprchovali nie práve najteplejšou vodou a záverom ikstýkrát vrátili do reality.

    Úvodný aforizmus nebol spomenutý náhodne. Mal naznačiť, že kto sa chce venovať inteligencii, poťažmo genialite a najpoťažmejšie samotným géniom – teda napríklad tomu, ako títo rozmýšľajú, čo zažívajú a čo pri tom cítia, ako nazerajú na témy, ktoré považujú pre seba za zaujímavé, či nakoľko sú tie ich témy a ich riešenia odlišné od tém a riešení, ktoré fascinujú ľudí intelektuálne jednoduchších, ale azda práve o to ľudsky sympatickejších – tak ten musí rátať so zopár obmedzeniami, na ktoré skôr-neskôr narazí, ale skôr skôr ako skôr neskôr: napríklad, že práve témy, tak pútavé pre génia, sú témami, ktoré ľudí s väčšinovými intelektmi môžu unudiť na smrť. To je však naozaj len mimochodná úvodná banalitka a nerozpakujme sa vysloviť prianie, že kiežby génia od väčšinovej spoločnosti neoddeľovalo nič neprestupnejšie, len tá téma.

    Genialita ako taká disponuje temer tisíckou paradoxov, no ale na úvod si uveďme len jeden a ešte radšej ten z tých menších: tým je skutočnosť, že zemeguľa geniality nemá sedem miliárd obyvateľov, ako sa to vyučuje v škole, ale tisíckrát menej, teda len asi sedem miliónov; zbytok – dnes už viac ako sedem miliárd – predstavuje nongeniálna populácia; zaľudnenie sveta pre génia teda predstavuje tú hustotu, akú mala naša planéta azda desaťtisíc rokov pred Kristom. Logickým dôsledkom tejto podľudnenosti je, že časť géniov si tak možno nie úplne neopodstatnene sťažuje na istý stupeň osamelosti, aspoň pokiaľ ide o pocit. No za všetko, a teda aj za výnimočnosť, sa platí: pri génioch medziiným tým, že kamkoľvek prídu, nenájdu si len tak ľahko spriaznenú dušu, ale musia nesmierne vytrvalo a nesmierne prospektorsky prepátravať rozľahlú oblasť, ak chcú nájsť aspoň čosi; dôsledkom je, že tí lenivší (alebo neznesiteľnejší) zostávajú významnú časť života sami, a ak predsa nie, tak aj vybudované vzťahy sú pre mnohých z nich len formou potemkinovskej šaľby.

    V tejto súvislosti často myslievam na Adolfa Hitlera, no nie preto, že bol vplyvný nacista, ale preto, že bol génius, a aby toho nebolo málo, ešte k tomu s neľahkou psychopatickou osobnosťou (no kto píše o genialite, nemôže na Hitlera nenaraziť). Jeho genialita ma zaujala už dávnejšie: priam čítankový príklad človeka, ktorý v živote nezvládol vnútorný konflikt vlastného elitného mozgu s preňho nepodnetným prostredím väčšinovej spoločnosti. Menej známa je skutočnosť, že mnohí aj dnešní géniovia s intelektom a s povahou tak podobnými tomu Hitlerovmu a tej Hitlerovej sa tešia, že oni tento konflikt – na rozdiel od neho – zvládli. Nie je to však od nich tak úplne fér: je mnohokrát ľahšie zvládnuť v jednoduchom svete genialitu, ak o nej vieme, než v situácii, keď ju len tušíme, alebo dokonca ani to nie. Mapovanie geniality v spoločnosti je dnes na úplne inej úrovni ako v časoch Hitlera, dôsledkom čoho sú dnes géniovia dobre organizovaná komunita s dávkou vzájomnej podpory, v časoch Hitlera len hlas volajúceho na púšti. Záver: ak už byť géniom a ešte s psychopatickou povahou, byť ním radšej dnes ako kedysi.

    V súvislosti s konfliktom elitného mozgu s preňho nepodnetnosťou väčšinovej spoločnosti ma milo prekvapilo, že nejde o fenomén posledných desaťročí, ako by azda mnohý z nás čakal, ale o čosi, čo v hlavách géniov rezonovalo už dokonca množstvo storočí pred našim letopočtom: pred desaťročiami sa mi šťastnou náhodou do rúk dostala sumerská povesť, azda z polovice druhého tisícročia pred našim letopočtom, v nemeckom preklade, ktorá milým spôsobom zobrazila skutočnosť, že tá často únavná nariekavosť géniov na nepodnetnosť okolia či premieru nepochopenia, ktorému géniovia vo svojich životoch musia zo strany väčšinovej spoločnosti čeliť, sa vyskytovala už vtedy. Rovnako milo prekvapilo, že už vtedajší autor vygeneroval síce paradoxné a nerealizovateľné, ale predsa len riešenie, ktorým zjavne nesledoval realitu, ale účinok: ponúknuť, aby “utrpeniu” vystavený génius mohol žiť v prostredí, ktoré je mu už rovné, v ktorom nijako, a už vôbec nie intelektuálne, nepredčí okolitú pospolitosť, kde jeho intelekt ladí s úrovňou okolia, úplne sa stratí a vlastne bude rovnaký ako a nerozlíšiteľný od miliardy ľudí naokolo.

         Asi sa veľmi nepomýlim, ak odhadnem, že aj dnešný génius by na totožnú ponuku zareagoval skopírovaním reakcie geniálneho Sumera: cukol by dnes rovnako ako cukol v povesti spred tisícročí, pretože autor to povedal v nej presne: génius v konečnom dôsledku vždy radšej trpieť bude ako výnimočný (hoci akože sám, akože nepochopený a akože na okraji), než by sa mal tešiť z puncu priemeru (ale ako súčasť miliardového davu). No a tým je možno o povahe mnohého génia jednou vetou povedané viac, ako by o majiteľovi elitného mozgu prezradili tri učebnice.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?