Hitlerove výročia alebo proroctvo po rokoch

Autor: Miroslav Mrázik | 21.9.2016 o 12:34 | Karma článku: 1,11 | Prečítané:  125x

Koncom sedemdesiatych rokov (dvadsiateho storočia) som bol ako vysokoškolák – študent ekonómie na vtedajšej VŠE, dnes Ekonomickej univerzite, na letnom dvojmesačnom študijnom pobyte v Norimberku.

Norimberk náležal Spolkovej republike Nemecko, čo bol oficiálny názov Západného Nemecka ako protipólu komunistami riadeného Východného Nemecka, čiže Nemeckej demokratickej republiky. Pobyt organizoval AISEC, medzinárodná organizácia študentov ekonómie, myslím, že existuje dodnes a prajem jej všetko dobré –  v mladosti mi umožnila zážitok, ktorý si v mysli uchovávam po celý život: návštevu a letný pracovný pobyt v kapitalistickom Nemecku. Moju fascináciu týmto pobytom už dnešní mladí nepochopia, a je to dobre tak: dnes je to niečo štandardné, obyčajné a dejúce sa nespočetnekrát v roku, ale pre mňa, študentíka z vtedajšieho socialistického bloku bola v roku 1979 návšteva kapitalistickej cudziny, k tomu prvá v živote a hneď na celé dva mesiace, čímsi nezabudnuteľným.

Na tú možnosť ma upozornila moja sestra, už skončená inžinierka, ktorej kolegyňa z krúžku takto v minulosti brigádovala a veľmi si to pochvaľovala. Nebudem to naťahovať: prihlásil som sa (mnohí o tejto možnosti ani nevedeli, propagáciu to nemalo žiadnu), zvládol som pohovor a mohol som si vybrať krajinu: bolo tam Rakúsko, Francúzsko a iné; ja som si – už kvôli nemčine, ale nielen preto – zvolil vtedajšiu Spolkovú republiku Nemecko. Pamätám sa, že z ponúk rôznych firiem sídliacich v rôznych mestách ma zaujala Dresdner Bank; prihlásil som sa tam a po nejakom čase mi prišiel tzv. akceptačný list, kde banka potvrdzuje moje prijatie a určuje termín praxe – nástup v polovici júla a trvanie dva mesiace; miesto tréningu: mesto Norimberk. Povybavoval som všetky povolenia a doklady (pamätníci vedia, že to bolo na zbláznenie) a v jeden piatok večer sa už lúčim s rodinou, nočným rýchlikom cestujem do Prahy, ráno som na stanici Praha-Střed, odtiaľ peší presun na Hlavnú stanicu a tam šup-šup na rýchlik, ktorý ide cez Plzeň myslím do Paríža; Norimberk má ako medzistanicu, tam šťastlivo vystupujem v skorom popoludní, presne podľa dohovoru ma na nástupišti čaká určený študent, odváža ma na môj privát, zoznamuje so spolubývajúcimi a dodáva, že v pondelok ráno príde o ôsmej pre mňa a uvedie ma v banke. Študentský bytík na Singerstrasse bol malý, ale milý, blízko centra, na prízemí, predvojnová stavba, výhľad do ulice, milí spolubývajúci. Tu sa už zastavím, lebo by som len spomínal a donekonečna popisoval, pričom to nemá nič s tým, o čom chcem vlastne poreferovať.

Vraciam sa teda k meritu: hlavnou náplňou praxe bola samozrejme práca, konkrétne u mňa v pobočke banky, ale večery a víkendy boli voľné, tak nebolo prečo sa nestretnúť s ostatnými praxujúcimi študentmi, ktorí sa poschádzali azda z celej Európy, na nejaké to pivko, kde sa dobre debatovalo; je jasné, že kedykoľvek sa stretnú mladí ľudia z rôznych krajín, je vždy o čom. Raz sme takto vyrazili vlakom na víkendový výlet do Mníchova, kde sme si pozreli mesto, no a aby sme si oddýchli, zobrali nás do pivárne, kde údajne rečnieval ešte len vzmáhajúci sa Hitler; my mladí sme to brali asi tak, ako by nás v Hamburgu vtedy zobrali do ušpineného klubu, kde pred dvadsiatimi rokmi ako neznámi chlapci a za pár mariek mleli svoje popevkové pesničky Beatles, takže bez väčšieho interesu. Podnik bol plný, samozrejme nie kvôli Hitlerovi, príčinou bol kvalitný mok; k tomu obrovská sála, masívne dobovo dubové stoly s lavicami, litrové krígle a ložiská spevu. No a medzi tisíckami slov, ktoré lietali vzduchom a nezanechali stopu, raz ktosi nadhodil myšlienku, ktorá stopu zanechala, aspoň vo mne, inak by som o nej teraz nereferoval: vraj či sme počuli, čo sa hovorí v súvislosti s Hitlerovými narodeninami; samozrejme, nik o tom nič nevedel. Dotyčný sa opýtal, či vieme, kedy začala druhá vojna: to je ľahké, v roku 1939, a čo? No nič, ale či vieme, že to bol rok Hitlerovej päťdesiatky; to sme nevedeli, ale stále nám nebolo jasné, kam dotyčný mieri. Konečne prešiel k podstate: vraj sa traduje, že tak ako k jeho päťdesiatke začala hrozná vojna, tak aj k jeho stovke niečo nastane, niečo veľké, významné; tu sme niektorí spozorneli, a možno sa aj zhrozili, veď je to už o desať rokov: vari nie tretia svetová? Iní sa zasa smiali, považovali to za somarinku, vtip či  pokus zaujať: veď o začiatku vojny v tridsiatom deviatom rozhodoval Hitler sám, ako silný politik, ktorý bol pri moci, vojnu mohol začať o rok neskoršie, no a tým by sa celá konštrukcia zosypala ako domček z karát, namietali títo, a nedalo sa inak, len im to uznať. Trochu sme ešte v tomto duchu o probléme podebatovali, teda čo tak asi môže o desať rokov nastať, ak to vôbec má nejaké reálne jadro, ale potom sme, ako je to pri mladých ľuďoch bežné, prešli na úplne iné, mladosti bližšie témy. Teraz už, samozrejme viete, kam mierim: aj keď som na to všetko po návrate z Norimberku zabudol – pretože osemdesiate roky pre mňa medziiným znamenali skončenie štúdia, prvé zamestnanie, vojenčina, svadba, prvý syn – nakoniec však predsa len prišiel rok 1989 a s ním dominový pád komunistického systému. Moja zábudlivosť bola však veľká: trvalo mi ešte pár mesiacov, kým som si spojil rok 1989 s norimberskými debatami z roku 1979; o čom sme ako študentíci žartovali, nastalo: sto rokov od narodenia Hitlera prišla udalosť, ktorá opäť zmenila tvár Európy. Samozrejme, tie zmeny mohli prísť aj rok pred tým, a rovnako rok po tom; no faktom je, že nastali presne podľa predpovede. Ani teraz netvrdím, že proroctvo platí, môže to byť len náhoda, ale bol by som blázon, ak by ma to ako priameho účastníka rečí o tom desať rokov pred impaktom aspoň nezaujalo. No nebudeme sa donekonečna zaoberať rokom 1989, ten je už passé, teraz máme na horizonte zjavený ďalší rok tejto údajnej postupnosti, a síce 2039. Dlhé roky som naň nemyslel, pred štvrťstoročím som mal jednak iné starosti, a jednak sa mi rok 2039 zdal ako čosi nesmierne vzdialené. No roky, tie ubiehajú, a už nás od neho nedelí polstoročie, ako v roku 1989, ale len čosi nad dve desiatky. Nie je rozhodujúce, či sa toho roku dočkám ja: dočkajú sa ho iní a nájde sa presne jeden/jedna, ktorý si na toto proroctvo spomenie tak, ako som si ho pripomenul kedysi ja; ten/tá nech posúdi, či to, čo platilo k Hitlerovej päťdesiatke a stovke, platí aj naďalej, alebo to už neplatí, a možno nikdy neplatilo – išlo len o obyčajnú, i keď zábavnú, zhodu náhod.

Ale či práve aj takéto a podobné náhody a zhody – bez ohľadu na reálnosť a vplyv – nepomáhajú vnímavejším, inteligentnejším či nebodaj geniálnym spestriť aspoň pár sekúnd v ich náročných životoch, temer kichotovsky milo čeliacich pre nich tak nepodnetnému mainstreamu?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Exministerska Schmögnerová: Nie som spokojná so Smerom

Korupcia a klientelizmus odčerpávajú značné zdroje, ale to nie je taká suma, ktorá by dokázala zmeniť zdravotníctvo a školstvo, tvrdí Brigita Schmögnerová.

KOMENTÁRE

Viete, čo je oveľa väčší problém ako utečenci?

Orbánova vlada sa pýta desivé otázky, no dáva ešte desivejšie odpovede.

SVET

Rusko o zostrelenom lietadle klamalo. Dôkazy si vymysleli

Pred dvoma rokmi ukázali zábery dokazujúce vinu Ukrajiny.


Už ste čítali?