Nacista s tvárou Žida

Autor: Miroslav Mrázik | 6.9.2016 o 14:25 | Karma článku: 3,34 | Prečítané:  172x

Bol prvý, kto spriemyselnil smrť. Ak Ford s pásovou výrobou určil rytmus masovej produkcie, on definuje rytmus masovej vraždy: práve ním implementovaná produktivita zániku je tým, čo dejiny v takejto efektivite vidia prvýkrát.

Precízny logistik: namiesto súčiastok k pásu však dodáva ľudí ku komorám. Vstupuje do preňho správnej doby: vôľa a ochota ublížiť ešte nikdy nenarážala na tak zanedbateľný odpor. Spolupracujú v podstate všetci: nik zaznamenaniahodný nestojí v ceste, nič hodné záznamu si netrúfa a ani nie je ochotné podložiť zlu nohu. Jeho obľúbené slovné spojenie je wie am Schnürchen, teda ako na motúziku. Tak to má rád, a treba uznať, sa sa nechvasce. Obersturmbannführer SS. Adolf Eichmann.

Disponuje však vážnym nedostatkom: má problémy s víziami, teda len s ťažkosťami vie čo; zároveň má však obrovskú prednosť: akonáhle je mu zadaná úloha, do minúty vie ako. Druhý linecký Adolf – Hitler – je jeho pravým opakom: preplnený víziami, ale uskutočňovať ich nebude, na to je ako génius príliš lenivý, jeho činom je len slovo. Bez ľudí ako Eichmann by Hitler zrejme prežil život kaviarenského proroka, zostal by na veky na úrovní úvah. No títo sa našli, a nielen oni. Tým bolo rozhodnuté.

Eichmann je síce mužom s minimom vízie, ale určite mu nechýba istý druh fantázie, i keď zvrátenej: jemu sa pripisuje myšlienka pohľadníc zasielaných z vyhladzovacieho tábora rodine: je mi fajn, podmienky skvelé, práca zaujímavá, škoda, že som nenastúpil skôr; nezdržujte sa, príďte čo najskôr, príležitosti sa míňajú. Menej sa tiež vie, že zrejme práve Eichmann je autorom čísla obetí holokaustu: jedna verzia hovorí, že tieto čísla Eichmann uviedol v hlásení ríšskemu vodcovi SS Himmlerovi, druhá, obľúbenejšia, vraví, že pred vyšetrovateľmi Norimberského tribunálu prísažne vypovedá Wilhelm Höttl, Eichmannov kamarát z SS štruktúr. Do zápisnice uvádza spomienku na Budapešť 1944: sedia s Eichmannom pri fľaške kvalitnej maďarskej pálenky a bavia sa. Na otázku, koľkých Židov už vlastne skántrili, Eichmann odpovedá: Šesť miliónov – štyri vo vyhladzovacích táboroch, no a dva iným spôsobom. Informácia sa zo spisov dostáva do svetovej tlače, rýchlo sa šíri. Nie je dôvod jej neveriť. No pravdou je, že ak by vtedy Eichmann uviedol päť, bolo by to zrejme dodnes päť, no a ak sedem, bolo by to dodnes sedem. Informácia sa zjavne pozdávala, a i kvantitatívne zodpovedala odhadom; nik relevantný ju už teda nikdy administratívne neoveril, akceptovala sa v tvare, akom zaznela z Eichmannových úst či vyšla z jeho pera, či v akom sa vynorila z Höttlovej pamäte.

Aké bolo jeho detstvo? Na svet prichádza v roku 1906 v nemeckom Solingene; o pár rokov sa rodina sťahuje do hornorakúskeho Linzu. Ešte ako dieťaťu mu zomiera mamička. Onedlho získava macochu: otec sa znovu žení, berie si Máriu Zavřelovú (Zawrzel). Školy mu nejdú; nech chodí do ktorejkoľvek, od tých vtedy povinných až po tie trochu vyššie, nedarí sa mu. Škola je tak najmä miesto, kde sa mu vysmievajú: volajú ho malým Židom. Eichmann sa bráni: on nie je Žid, on je Nemec; a už vonkoncom nie je žid, ale protestant! Čím viac sa bráni, tým ostatných viac baví robiť si z neho posmech. S neukončeným stredným odborným vzdelaním je pri hľadaní lepšej práce silno odkázaný na pomoc rodiny; podľa spomienok však je ako syn poslušný, po smrti mamičky silno naviazaný na otca: ak mu rodina dohodí pracovné miesto, usiluje sa nesklamať; až do kariéry v nacistických štruktúrach sa živí najmä ako obchodný cestujúci.

Začiatkom tridsiatych rokov vstupuje do nacistickej strany a aj do štruktúr SS. Významnú rolu v živote Eichmanna zohráva Ernst Kaltenbruner, jeho známy z Linzu a neskorší šéf nacistickej bezpečnosti; Eichmann v spomienkach považuje práve stretnutie s týmto mužom, len o tri roky starším od neho, za kľúčové pre svoj vzostup: bolo to vraj v Linci, keď sa na akomsi propagačnom zhromaždení nacistov Kaltenbrunner, tento temer dvojmetrový obor, k nemu v dave pripojil a povedal mu: Si jeden z nás.

Temer tridsaťročný, už ako člen strany a esesman, sa žení: berie si Veru (Veroniku) Lieblovú, ročník 1909, z dedinky Mladé pri Českých Budejoviciach, dnes už len miestnej časť tejto juhočeskej metropoly; jej otec Matyáš je bohatý sudetský Nemec, patrí mu miestny veľký statok. Po zoznámení s pohľadnou Verou začiatkom tridsiatych rokov sa mladý Eichmann často objavuje v tejto juhočeskej dedinke. Svadba sa koná v roku 1935; niekde sa ako miesto konania uvádza Berlín, inde obec Mladé; variant s dedinou je pravdepodobnejší: kde inde by mal rodič vydať dcéru, ak nie v rodnej obci; o rok na to sa rodí prvé dieťa, neskôr pribudnú ešte tri, z nich posledné už v argentínskom exile.

V tom čase sa Eichmann začína odborne profilovať ako špecialista na Židov, a nielen v Nemecku; trochu neskôr už dozerá a zodpovedá za konečné riešenie ich otázky aj na zabraných územiach či v spriatelených štátoch. Na Ríšskom vrchnom bezpečnostnom úrade šéfuje len jednému z mnohých oddelení: pod palcom má takzvaný židovský referát. On rozhoduje, kedy, kto a či vôbec; na ňom záleží, že ak áno, tak kam a či zajtra, alebo budúci kvartál, alebo až o rok.

A hoci ako temer všetci byrokrati miluje najmä úradovanie od pracovného stola, doba mu nedovoľuje zostať len v úrade; ak treba, cestuje: povestné sú jeho vizity vyhladzovacích táborov, no ide aj tam, kde sa mu procesy zdajú akési prispaté, napríklad Maďarsko v štyridsiatom štvrtom. Navštívi aj Slovensko.

Tak ako dnes nik nepozná vedúcich oddelení na nejakom ministerstve, a už tobôž nie v centrálach štátnej bezpečnosti, ani vtedy nik nevie o úradníkovi Eichmannovi. Jeho meno nie je v novinách, tvár nežiari z filmových týždenníkov. Meno a tvár poznajú len zainteresovaní a z obetí len tie, ktoré ho stretli a prežili. Práve tie sa vraj po vojne pýtajú: A kde je Eichmann? Z ich tlaku sa rozbieha pátranie.

Eichmann však tiež nečaká so založenými rukami: uteká, nie však bezhlavo; na prípravu úteku má času relatívne dosť, jeho najväčšou výhodou totiž je, že počas trvania Ríše bol osobou verejne neznámou, bol len jedným z mnohých vyšších úradníkov, no a jeho funkcia sa počas vojny verejne v médiách nerozoberala; svetoznámym ho robí až po vojne jeho únos do Izraela. Po skončení vojny nachádza úkryt najskôr v Rakúsku a Nemecku, v roku 1950 odchádza do Argentíny. Nemení si tvár, ani nenosí tupé, mení si len meno. Pracuje. Pripravuje všetko pre príchod rodiny. Manželka s deťmi prichádza o pár rokov za ním. Sú opäť spolu, manželka mu rodí štvrté dieťa.

V tom čase ho už niektorí hľadajú: tak, ako on organizoval kedysi lapačku na Žida, teraz Žid, a nielen on, organizuje lapačku naňho. Dnes sa mnohí čudujú, prečo to zabralo toľký čas: veď ak manželka hľadaného a na konci vojny náhle zmiznuvšieho nacistu odíde zrazu so všetkými deťmi zo vzmáhajúceho sa Nemecka do ďalekej Argentíny, veľmi rýchlo sa zaľubuje do malého chlapíka, ktorý akoby z oka vypadol Eichmannovcom z Linzu, tak asi nik súdny nepovie, že to aj tak nemôže byť ten Adolf Eichmann, pretože tento má doklady na meno Ricardo Klement. Takže v rýchlom slede: v podstate všetci, ktorých to zaujímalo, už dávno vedeli, že Eichmann žije s celou rodinou v Argentíne. Po nespočetných výzvach a urgenciách, a ešte po nespočetnejších odkladoch a naťahovačkách ho v roku 1960 izraelské komando unáša z Argentíny do Izraela. Izraelský súd ho odsudzuje na smrť. Trest smrti vraj Eichmanna dosť prekvapuje: za svoje aktivity čakal tak maximálne šesť rokov. Pri procese v Izraeli sa rád háji tým, že jeho najväčšou vinou bola jeho poslušnosť – len plnil úlohy, iniciatíva išla odinakiaľ; nebol to presvedčivý argument a zrejme zaslúžene neuspel. V každom, teda aj nacistickom, režime platí zákon trojky: jeden to vymyslí, druhý to zorganizuje, no a tretí to zrealizuje; pri židovskej otázke bol Hitler otcom myšlienky, Eichmann vedel, ako to zorganizovať, no a štruktúry SS boli schopné to uskutočniť. Aj Eichmann si však neskôr uvedomil, že je rozdiel niečo škrupulózne naplánovať od písacieho stola, a niečo iné je prizerať sa realizácii: svedectvá dokumentujú, že Eichmannovi prišlo nevoľno, keď na vlastné oči vo východných oblastiach Ríše videl excesy esesmanov pri realizácii tzv. konečného riešenia. Samozrejme, toto Eichmanna nezľudšťuje a o akomsi ospravedlnení nemôže byť ani reči; naznačuje to však, že Eichmann bol viac byrokrat ako sadista, ktorý by sa v krutosti sám vyžíval; podľa vlastných slov si len plnil úlohy; možno neskôr už nemohol – ale najpravdepodobnejšie ani nechcel – inak. Za mnohé treba v živote aj zaplatiť, no a teraz zavolali ku kase Eichmanna.

Ani po vypočutí rozsudku sa nevzdáva; keď nepomáhajú odvolania, prezidentovi Izraela píše list vo svojej rodnej – v Izraeli tak zrozumiteľnej – nemčine a žiada milosť. Voči holokaustu je v ňom kritický: sám žiada prísne tresty pre tých, ktorí ho spustili, teraz i v budúcnosti – no v jeho prípade ide zjavne o nedorozumenie; dva dni na to ho Izraelčania vešajú, milosť neprišla.

Písal sa rok 1962, Adolfovi Eichmannovi bolo v čase smrti len čosi nad päťdesiatšesť. Podobne ako Adolfovi Hitlerovi.

Mnohé z jeho obetí sa nedožili ani tretiny, a ani polovice, a ani desatiny z toho.

A radi a rady by sa.

A prečo je v nadpise tohto žánrového obrázku uvedené, že nacista s tvárou Žida? Nie kvôli výsmechu detí; je to skôr spomienka na Simona Wiesenthala, známeho lovca nacistov. V spomienkach uvádza, že pri pátraní po Eichmannovi svedkovia viackrát hlásili, že sa na mieste záujmu ešte pred pár dňami motal malý chlapík, ktorý vyzeral ako Žid, ale už odišiel, takže pátrači boli smutní, že im Eichmann zase unikol. Neskôr sa síce ukázalo, že ten malý chlapík s výzorom Žida bol len Eichmannov brat, pretože viacerí Eichmannovci mali vraj židovský kukuč, ale to už dnes nehrá rolu. Dôležité v súvislosti s Adolfom Eichmannom je, že v čase lapačky naň upresňujúci, aj keď neoficiálny, podtext znel (parafrázovaný): Ak lapáme Eichmanna, nevšímame si mužov s výzorom Rusa, Angličana, či Árijca. Hľadáme chlapíka, ktorý vyzerá ako Žid. Takže preto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

SVET

Diskusia naživo: Potrebujeme v Európe Turecko?

Je Turecko ešte demokratickou krajinou? Potrebuje ho Európa?

DOMOV

Policajné uniformy sa menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.


Už ste čítali?