reklama

Prečo vlastne Milan Rúfus nedostal Nobelovu cenu?

Oceňujú priemerní najradšej zase len iných priemerných a na géniov ako Rúfus sa často nedostane? Nečudo: géniovia píšu inak ako priemerní – ak by totiž písali ako priemer, neboli by už géniami, ale skôr tým priemerom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Možno sa medzi nami nájde zopár jedincov, ktorí si v minulosti túto otázku položili, alebo nepoložili, ale sa s týmto dopytom aspoň okrajovo stretli. Nobelova cena je bez ohľadu na čas citlivá téma: mnohí si spomíname na úžas, keď tú za mier dostal Barack Obama hneď, ako si odslúžil v úrade amerického prezidenta azda len prvý rôčik. Reakcie boli rôzne: od dvoch plných súhlasu až po milióny plných zdesenia.

Nobelovku má už mnohý národ, blízki Česi už viackrát, no my nič. Teda niečo tam je, v minulosti cenu dostala aj jedna medzinárodná organizácia, no a v nej pracovalo aj zopár Slovákov či Sloveniek, ale nie o takej som chcel, i keď cenu im prajeme, a úprimne. V Česku ju má, myslím, Heyrovský a Seifert – no a práve Seifert sa nám hodí: bol to básnik, cenu dostal za literatúru a to bola práve doména Milana Rúfusa – génia z Liptova, presnejšie zo Závážnej Poruby, dnes miestnej časti Liptovského Mikuláša, kde sa koncom dvadsiatych rokov minulého storočia skromným rodičom narodil tento veľký talent. Rúfus ma oslovil už počas gymnaziálnych čias a aj keď som z toho už za tie mnohé desaťročia vyrástol, aj tak uvediem, že si nenárokujem prehnanú objektivitu toho, čo tu o ňom píšem; môj preživší obdiv mi však nebráni sa o ňu usilovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kto má poéziu rád, nemôže Rúfusa nepoznať – magika jeho slov sa nedá nerozpoznať, aj keď nie každého musí osloviť. Mne sa prihovorila – pre krátkosť času prečítajme si spolu len tisícinu z toho, čo napísal a vnímavejším to bude jasné hneď: z neveternej strany toho čo neprichádza, iba náhle je a skrze bolesť nenáhlivo trvá. Pamätám si, moja prvá reakcia, keď som si to pred rokmi prečítal, bola: Aký mozog musí mať človek v hlave, aby stvoril toto? Tu naozaj Válkov maturitný vrchol typu Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať vyznieva len ako vydarený reklamný bonmot pre masy; samozrejme, aj po tejto mojej poznámke si nedovolím spochybniť a neuznať, akým schopným poetom Válek bol; Válek ako básnik nemá problém vo veľkosti, tú nik nespochybňuje; problém začne, len keď sa objaví Rúfus: treba okamžite prepočítať mierky, no a keďže to nepomáha, prizná sa, že ak chceme byť naozaj presní, nestačí meniť mierku, ale pre Rúfusa a kvôli Rúfusovi je nutné vypracovať osobitnú metrológiu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No ale späť k Rúfusovmu štýlu: géniovia vždy budú písať inak ako priemerní; ak by totiž géniovia písali tak, ako píše priemer, neboli by už ani tak géniami, ale skôr tým priemerom. Nie som však len Rúfusov nekritický čitateľ; prezradím, že mi už menej hovoria jeho neskoršie práce, ktoré pre mňa boli len zlomkom toho, čo písal v rokoch šesťdesiatych – boli však aj tak násobne lepšie, ako vrcholné básnické práce iných: Rúfusova genialita aj po rozriedení mala onakvejšiu koncentráciu ako klimaxy priemerných.

Rúfusa som poznal len z jeho diela, a možno je to dobre tak; ako to už v živote chodí, v ňom bol zrejme lepším a krajším človekom ako v tom svojom každodennom – ale to pravdepodobne my všetci, nech už za to naše dielo považujeme čokoľvek. Život často ubíja aj priemerného, nieto génia s prebytkom nervových spojení a teda nesmierne citlivého a reagujúceho aj na podnet, ktorý ešte ani nevznikol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale naspäť k podstate: možno otázka, prečo Rúfus nedostal Nobelovu cenu, mala zmysel len pre nás, ktorí sme ho radi čítali, nie však preňho samotného. Možno najlepšie by ju rozriešil sám Rúfus tým, že by odpovedal: A načo by mi bola? Nie je totiž tajomstvom, že géniovia rozmýšľajú inak, ako priemer; nie je to žiadna novinka: ľudia majúci iné mozgy musia aj inak rozmýšľať, inak by prišli o jednu z bášt. Milana Rúfusa možno toto vôbec netrápilo a ani sa tým nezaoberal vo svojich myšlienkach, a ak predsa, tak len do svojej štyridsaťpäťky. Dôvod bol prostý: fascinácia cenami, vyznamenaniami a iným trblietavým údajne nepriamo úmerne koreluje s vekom a s výškou intelektu; výnimky sú vždy, a nie zriedkavé, ale veď vieme, že tie sú tu na to, aby nakoniec aj tak len potvrdili pravidlo. Akákoľvek myšlienka o veľkých musí byť teda nutne aj o Rúfusovi, a to aj v prípade, ak by o ňom nikdy nepočula. Možno naozaj platí, že Nobelove a iné ceny (mimo vedy) dávajú najčastejšie zasa len priemerní iným priemerným a je to tak aj spravodlivé – práve ich je totiž najviac a je to teda ich svet, súznejú a sú si vzájomne blízki – no a géniom, kam patril Rúfus, sa ujdú len občas, možno vtedy, keď sa príslušná komisia poriadne nesústredí alebo aj sama cíti, že toho priemeru bolo priveľa už aj na ňu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No a na úplný záver: kto iný to mal byť, ak nie génius Rúfusovho vhľadu, ktorý pochopil už za života, že jeho odmeňuje niekto iný a nie čitateľ ako ja a či jury ako tá zo švédskej Akadémie...

Miroslav Mrázik

Miroslav Mrázik

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Trnavčan, žijúci v Bratislave. Rímsky katolík. Hlbší záujem má o otázky etnicity, náboženstiev, nacizmu a ľudskej inteligencie. Spoluzakladateľ Inštitútu GENIALIS. Súhlasí s arabským príslovím, že uznanie jedného múdreho je lepšie ako rešpekt milióna hlúpych. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu