Slovensko v roku 2039 súčasťou Veľkého Nemecka?

Autor: Miroslav Mrázik | 23.3.2016 o 12:05 | (upravené 24.3.2016 o 23:04) Karma článku: 1,42 | Prečítané:  290x

Obracia sa koleso dejín? Nachádza sa kyvadlo v bode zlomu? Máme sa čoho báť? Je nám do budúcnosti čo závidieť?

Kde sa nachádza naša vlasť – teda Slovensko, kde náš kontinent – teda Európa, a kde naša planéta – teda Zem? Ak sa chceme trochu v problematike zorientovať, možno nezaškodí odhadnúť, kde, v ktorej fáze sa asi nachádza koleso, či kyvadlo dejín. Že je to úloha neľahká, a možno dokonca jedna z najťažších, a azda aj úplne neriešiteľná iste nemusím osobitne zdôrazňovať. Pritom platí, že jeho terajšia poloha je rozpoznateľná ľahko, ale žiaľ, až z odstupu takých dvadsiatich rokov: teda v roku 2036 nám to bude jasné úplne. Ak sa koleso dejín obracia, ak sa kyvadlo  vychyľuje na opačnú stranu – a dialo sa tak doteraz vždy, len s rôznymi periódami, aby sme to s bodmi zlomu nemali také jednoduché  –  tak mnohým z nás naozaj niet čo závidieť. Tuší sa dlhšie, že dejiny sa už len opakujú, keďže sa dávno minuli, je to už len pätica či šestica výjavov, ktoré sa zjavujú s čoraz novšími kulisami, a tak ak sme teraz naozaj v tom bode, na ktorý myslíme, tak nás veľmi nepoteším: pravdepodobne s tým nič neurobíme, a ak áno, tak hodne málo a s obrovskými energetickými výdajmi, ktoré možno ani nebudú stáť za výsledok – chyba nie je vo mne a ani vo vás: jednoducho nie my valcujeme koleso, ale ono nás. Na ďalšie odľahčenie malá rada: ak sa niekto naozaj zbláznil, môže sa pod koleso podložiť hneď na začiatku, ale úprimne – mamička by mu to isto-iste neschválila, a mamičiek sa držme, sú z nás určite najmúdrejšie – majú osobitný zmysel, nám nedostupný. Tuší sa, že hrdinovia fikcií sú najväčší zbabelci reality. Salónnych komunistov sme tu už mali, teraz sa zjavujú ich socialistické dvojčatá, pripravené obetovať životy za našu slobodu. Rôzni komiksoví heroji, ktorí teraz kričia no pasaran, teda že zlí určite neprejdú, bývajú spravidla tými, ktorí sa rozutekajú, keď vystrelí prvá pukačka; ak sa niekto v kritických situáciách postavil na odpor, boli to často tí, ktorých pred tým nik nepočúval, pretože ani nič nehovorili.

Existuje staré pravidlo, ako postupovať, ak chceme vidieť naozaj nečakanú politickú budúcnosť, a to predstaviť si model, ktorý sa zdá momentálne ako ten najmenej pravdepodobný: no a práve ten to vraj bude. Nik netvrdí, že je to jediná cesta, a už vôbec nie že to má neviemakú účinnosť; no efektivita, a najmä efekt, vzhľadom na temer nulové náklady sú zarážajúce. Zopár príkladov pre pamätníkov z posledných pár desaťročí: keď sedel v komunistickom árešte zlomený Václav Havel, nik by ho do desiatich rokov netipoval za hlavu štátu, a nakoniec sme ju štátu nasadili; v roku 1980 sa ako najmenej pravdepodobné javilo, že by socializmus najbližších päťdesiat rokov mienil niečo dovoliť komukoľvek okrem seba – no a čochvíľa kolaboval; kto v roku 1983 prišiel so správou, že Československo sa čoskoro rozpadne a bude znovu samostatné Slovensko, že sa vráti slovenská koruna a štátnym znakom bude opäť dvojkríž, tak ten určite vypadol z kolektívu zväzákov a už ho ani nevolali na opekačku. Takto by som mohol pokračovať do nekonečna, každý príklad by bol iný a z inej doby, ale jedno by mali spoločné: každá z týchto nostradamoviek vyzerala v čase vyslovenia ako totálna hlúposť a čosi, čo určite nenastane a čo mohol každý reálne uvažujúci človek s kľudným svedomím vysmiať – ale napriek tomu každá nastala; čestne treba priznať, že na tie tisíce hlúpostí, ktoré ktosi predpovedal a nenastali, sa šikovne zabudlo a ani sa nespomínajú. Slabinou tejto metódy teda je, že úžasne rezonuje, ak nastane, no ak k nej nepríde, nič necinkne, a teda si už ani nik nespomenie na ňu ako na blamáž – ale kto sa chce zabaviť, nudiť sa určite nebude.

Spejeme však k záveru a teda späť k veci: čo vlastne dnes vyzerá dostatočne šialene, aby to podľa istých zdrojov mohla byť raz aj prekvapivá pravda: že spejeme k občianskej vojne? Že ako prvý z krajiny utečie pán prezident, ale neprestane z bezpečia držať palce demokracii? Že po rozpade Európskej únie sa sformuje Veľké Nemecko, ku ktorému sa radi popridávajú iní? Že budeme šťastní, ak Veľké Nemecko uprosíme a dostaneme status novej spolkovej krajiny Slowakei-Slofénsko? A že sa ako nováčik určite nebudeme cítiť osamelo, nakoľko na západ od nás bude tróniť bundesland Tschechi&Morawa a že aj Rakúsko sa opäť, a s nadšením, pridá? Alebo je to naopak Rusko, ktoré speje k štádiu naozaj Veľkého a my si s úľavou vydýchneme, ak nás bude považovať opäť za spojenca?

Takto môžem pokračovať donekonečna a alibisticky vrstviť varianty, jedno či moje a či sieťové, až nakoniec aj trafím. V úpornej snahe zmeniť horkú chuť v mozgu pridám ešte niekoľko príkladov utišujúcich mentálnych cvičení z čitateľmi stále žiadaného Breviáru duševnej sviežosti: prvý – je scenár ignorácie a izolovania namiesto integrácie a teda zriedenia akéhokoľvek neutíchajúceho prúdu v politike to najsprávnejšie, a nie naopak to najkontraproduktívnejšie, čo môžeme pre spoločnosť urobiť? Alebo: naozaj sa tak veľmi oplatí počúvať priemer len preto, že ho je najviac? A ešte inak: neoplatí sa niekedy vypočuť si a poslúchnuť génia, aj keď je ho najmenej? A z inej strany: nepatria argumenty typu: nás slušných je viac alebo ešte lepšie hovoria to temer všetci, teda to musí byť pravda,  intelektuálne skôr do fanúšikovského tábora skupiny Beatles ako do Európy?

Práve jej dejiny sú totiž výkladnou skriňou väčšinovej hrôzy, ktorá sa následne zbabelo, no s o to väčšou obľubou, pripisovala pomäteným jednotlivcom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?