Prebehnuvšie voľby nám teda dali poriadne zabrať: najmenej z toho skutočnosť, že kresťanským demokratom sa nepodarilo udržať sa v okách volebnej riečice na tej správnej, teda parlamentnej strane, ale veď sa nič nedeje – kresťanských strán je v parlamente neúrekom. Že je v parlamente pán Kollár sa bralo skôr ako disneyland zábava znudeného milionára, no skutočnosť, že sa tam dostal Marian Kotleba, a nie s rozkmitanou latkou, ale s komfortnými ôsmimi percentami, a nie preto, že bola nízka volebná účasť, ale naopak, hodne vysoká – tak to bolo pre mnohých otrasom, aký naposledy v našich končinách zažili možno komunisti, keď im po osemdesiatom deviatom zobrali na politickom pieskovisku formičku s tým, že teraz sa pohrajú iní. To, že sa priaznivci či sympatizanti pána Kotlebu tešia, neprekvapí: je to prirodzená reakcia na to, ak sa niečo podarí, a z ich hľadiska sa toho zdarili neúrekom. Ďaleko viac prekvapila reakcia opačného tábora – teda v podstate všetkých ostatných: tam ani nešlo o rozladenie, sklamanie, či iný prejav diskomfortu; najlepšie sa to dá asi pomenovať slovom zdesenie, a ak zdeseniu chceme dať prívlastok, tak potom povedzme priamo, že apokalyptické. Nuž a také a nie inaké preto, že zrazu aj ľavicoví politici začínali mať pred očami postavy povestných jazdcov zo zjavenia Svätého Jána, a nie náhodou rozpoznávali jednému z nich pod kapucňou črty nie úplne nepodobné tým Mariana Kotlebu; dokonca jeden poslanec zo Smeru už vidí kotlebovcov aj rozpaľovať pece, pričom seba a ostatných spravodlivých už rozpoznáva v tom lepšom prípade internovaných v koncentráku, kde v pásikavých mundúroch aj napriek teroru čulo aktivizujú ľavicové protikotlebovské bunky s nemalými väzbami aj na súdruhov vonku: národ sa teda báť nemusí, že by odpor socialistov nefungoval aj v dobách prípadného kotlebovského temna. Na doplnenie uveďme, že v prvých okamihoch po voľbách ožili tiež spomienky na občiansku vojnu v Španielsku s výkrikmi no pasaran, teda že u nás neprejdú, no a na situáciu určite nezapôsobila sedatívnym dojmom skutočnosť, že minister vnútra pán Robert Kaliňák mal v očiach ten druh strachu, ktorý sa mediálne označuje ako neskryteľný pred kamerami. Do konca života nezabudnem tiež na výjav, ktorý sa udial na samom začiatku: pani Flašíková-Beňová, hneď po oznámení oficiálnych výsledkov volieb, v panike, skôr polonahá ako oblečená a viac hladná ako sýta, opúšťa svojim súkromným špeciálom Slovensko, v snahe zachrániť si aspoň holý život; exoduje tak, ako žila: socialisticky skromne, len s príručnou batožinou, kde je odhadom tridsiatka kíl rodinného zlata po babičkách; zbylý cent, ten metrický, vraj zanecháva neonáckom, nech sa s ním zadusia.
Našťastie, ako už toľkokrát v dejinách, i teraz sa ukázalo, že kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Takže mimo iné, pani Monika si to už medzičasom rozmyslela a vrátila sa do vlasti a zrak pána Roberta už opustil neskryteľný strach a bol nahradený ešte neskryteľnejším nadčasovým nadhľadom. Aby som si však nerobil len posmech možno z toho aspoň ako-tak štandardného, čo v politike máme, vrátim sa k veci: ani nevieme ako a na politickom nebi sa zrodila nová momentálna superhviezda – Marian Kotleba. Či mu tá sláva vydrží dlhšie, ako iným superstárom, ktorých sme tu už mali požehnane, je už len na ňom a plus ešte asi na tisícke iných parametrov, takže netreba mať obavy, že by sa v tom jeden nevyznal.
Nová hviezda nezaujala len zrodením, ale aj miestom, kde sa tak udialo – Banskou Bystricou – baštou Slovenského národného povstania: mnohí upozorňujú, že sa nezrodila ani v Košiciach a ani v Trnave (mojom rodnom meste) – zjavila sa ako blesk z čistého neba práve tu a nikde inde. Iní poukazujú na to, že to zas až také prekvapivé nebolo, že na to mnohé faktory už dávnejšie poukazovali, a tak sa to pri troche predstavivosti dalo čakať. Ak sme však už pri Povstaní, nedá mi nespomenúť, že nie pre každého bolo či je SNP nutne celonárodné, a už vôbec nie nutne povstanie: pamätám sa, už ako mladí gymnazisti pred štyridsiatimi rokmi sme si z Povstania robili skôr srandu – uznám, že možno najmä ako dôsledok nesmierne schematickej prezentácie Povstania zo strany vtedajších mocipánov a samozrejme, len mimo priestorov školy: v tých rokoch akékoľvek zneváženie politickou mocou prezentovanej pravdy znamenalo ukončenie alebo aspoň nesmierne sťaženie maturitných ambícií. Pamätám sa, veľkej obľube sa tešila verzia, že išlo len o obyčajnú občiansku vojnu, kde pomerne malá, ale odhodlaná a dobre organizovaná skupina najmä komunistov a iných čechoslovakistov – s finančnou a vojenskou pomocou komunistickej Moskvy – zaútočila na politický systém, podporovaný najmä katolíkmi s cieľom zvrhnúť ho; to sa im síce nepodarilo samotným povstaním, nakoľko toto bolo vojensky porazené, ale povojnový vývoj im to bohato vynahradil. Aby som sa však nezasekol pri Povstaní a mojich pre nezainteresovaného nie príliš záživných spomienkach na mladosť, skrátim to: pravda zrejme bude, ako to živote býva, niekde medzi tým.
Vrátim sa však k voľbám: pán Kotleba silno zarezonoval, no zďaleka voľby nevyhral: ak si dobre pamätám, bol však víťazom vo voľbách prvovoličov, a tiež bol veľmi úspešný vo voľbách mladých ľudí ako celku; toto sa dá vyložiť aj tak, že možno už vidíme, ako bude vyzerať politická scéna o dvadsať rokov, hoci nezabúdajme, že s vekom sa politické preferencie menia a to veľmi silno. Štandardní politici dneška však tiež nie sú bez šance: tak ako pán Kotleba presvedčil ľudí, aby dali hlas jemu a nie im a aby prišli k urnám, tak títo majú príležitosť tých istých presvedčiť o opaku a jednoducho pánovi Kotlebovi jeho terajší či budúci elektorát znovu odobrať, alebo mu ani nedať možnosť vzniknúť. Nezaškodí im táto snaha, možno sa prvýkrát v živote naozaj zapotia.
Nešlo mi prioritne o pána Kotlebu a ani nie o Slovenské národné povstanie. Išlo mi o reakcie terajších politikov na terajší politický priesek kotlebovcov: a treba povedať, že ten priesek skúsení politici vôbec, ale vôbec nezvládli. Od platených politikov určite očakávam viac ako len zdesenie v očiach, strach o seba a bezradnosť, čo budú robiť a kam sa podejú. Politikov si neplatíme preto, aby sa báli o seba, ale aby sa starali, aby sme sa nemuseli báť toľko my. To je jediné, na čo politikov potrebujeme. Na všetko ostatné máme, ako je dobre známe, doma manželky.