Volebný priesek kotlebovcov

Autor: Miroslav Mrázik | 15.3.2016 o 16:59 | Karma článku: 2,02 | Prečítané:  359x

Od platených politikov určite očakávame viac ako len zdesenie v očiach, strach o seba a bezradnosť. Nahliadnime s odstupom  desiatich  dní na to, čo sa dialo tesne po voľbách, a urobme tak s vážnou tvárou a miestami s ľahším úškrnom

Prebehnuvšie voľby nám teda dali poriadne zabrať: najmenej z toho skutočnosť, že kresťanským demokratom sa nepodarilo udržať sa v okách volebnej riečice na tej správnej, teda parlamentnej strane, ale veď sa nič nedeje – kresťanských strán je v parlamente neúrekom. Že je v parlamente pán Kollár sa bralo skôr ako disneyland zábava znudeného milionára, no skutočnosť, že sa tam dostal Marian Kotleba, a  nie s rozkmitanou latkou, ale s komfortnými ôsmimi percentami, a nie preto, že bola nízka volebná účasť, ale naopak, hodne vysoká – tak to bolo pre mnohých otrasom, aký naposledy v našich končinách zažili možno komunisti, keď im po osemdesiatom deviatom zobrali na politickom pieskovisku formičku s tým, že teraz sa pohrajú iní. To, že sa priaznivci či sympatizanti pána Kotlebu tešia, neprekvapí: je to prirodzená reakcia na to, ak sa niečo podarí, a z ich hľadiska sa toho zdarili neúrekom. Ďaleko viac prekvapila reakcia opačného tábora – teda v podstate všetkých ostatných: tam ani nešlo o rozladenie, sklamanie, či iný prejav diskomfortu;  najlepšie sa to dá asi pomenovať slovom zdesenie, a ak zdeseniu chceme dať prívlastok, tak potom povedzme priamo, že apokalyptické. Nuž a také a nie inaké preto, že zrazu  aj ľavicoví politici začínali mať pred očami postavy povestných jazdcov zo zjavenia Svätého Jána, a nie náhodou rozpoznávali jednému z nich pod kapucňou črty nie úplne nepodobné tým Mariana Kotlebu; dokonca jeden poslanec zo Smeru už vidí kotlebovcov aj rozpaľovať pece, pričom seba a ostatných spravodlivých už rozpoznáva v tom lepšom prípade internovaných v koncentráku, kde v pásikavých mundúroch aj napriek teroru čulo aktivizujú  ľavicové protikotlebovské bunky s nemalými väzbami aj na súdruhov vonku: národ sa teda báť nemusí, že by odpor socialistov nefungoval aj v dobách prípadného kotlebovského temna. Na doplnenie uveďme, že v prvých okamihoch po voľbách ožili tiež spomienky na občiansku vojnu v Španielsku s výkrikmi no pasaran, teda že u nás neprejdú, no a na situáciu určite nezapôsobila sedatívnym dojmom skutočnosť, že minister vnútra pán Robert Kaliňák mal v očiach ten druh strachu, ktorý sa mediálne označuje ako neskryteľný pred kamerami. Do konca života nezabudnem tiež na výjav, ktorý  sa udial na samom začiatku: pani Flašíková-Beňová, hneď po oznámení oficiálnych výsledkov volieb, v panike, skôr polonahá ako oblečená a viac hladná ako sýta, opúšťa svojim súkromným špeciálom Slovensko, v snahe zachrániť si aspoň holý život; exoduje tak, ako žila: socialisticky skromne, len s príručnou batožinou,  kde je odhadom tridsiatka kíl rodinného zlata po babičkách; zbylý cent, ten metrický, vraj zanecháva neonáckom, nech sa s ním zadusia.

Našťastie, ako už toľkokrát v dejinách, i teraz sa ukázalo, že kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Takže mimo iné, pani Monika si to už medzičasom rozmyslela a vrátila sa do vlasti  a zrak pána Roberta už opustil neskryteľný strach a bol nahradený ešte neskryteľnejším nadčasovým nadhľadom. Aby som si však nerobil len posmech možno z toho aspoň ako-tak štandardného, čo v politike máme, vrátim sa k veci: ani nevieme ako a na politickom nebi sa zrodila nová momentálna superhviezda – Marian Kotleba. Či mu tá sláva vydrží dlhšie, ako iným superstárom, ktorých sme tu už mali požehnane, je už len na ňom a plus ešte asi na tisícke iných parametrov, takže netreba mať obavy, že by sa v tom jeden nevyznal.

Nová hviezda nezaujala len zrodením, ale aj miestom, kde sa tak udialo – Banskou Bystricou – baštou Slovenského národného povstania: mnohí upozorňujú, že sa nezrodila ani v Košiciach a ani v Trnave (mojom rodnom meste) – zjavila sa ako blesk z čistého neba práve tu a nikde inde. Iní poukazujú na to, že to zas až také prekvapivé nebolo, že na to mnohé faktory už dávnejšie poukazovali, a tak sa to pri troche predstavivosti dalo čakať. Ak sme však už  pri Povstaní, nedá mi nespomenúť, že nie pre každého bolo či je SNP nutne celonárodné, a už vôbec nie nutne povstanie: pamätám sa, už ako mladí gymnazisti pred štyridsiatimi rokmi sme si z Povstania robili skôr srandu – uznám, že možno najmä ako dôsledok nesmierne schematickej prezentácie Povstania zo strany vtedajších mocipánov a samozrejme, len mimo priestorov školy: v tých rokoch akékoľvek zneváženie politickou mocou prezentovanej pravdy znamenalo ukončenie alebo aspoň nesmierne sťaženie maturitných ambícií. Pamätám sa, veľkej obľube sa tešila verzia, že išlo len o  obyčajnú občiansku vojnu, kde pomerne malá, ale odhodlaná a dobre organizovaná skupina najmä komunistov a iných čechoslovakistov – s finančnou a vojenskou pomocou komunistickej Moskvy – zaútočila na politický systém, podporovaný najmä katolíkmi s cieľom zvrhnúť ho; to sa im síce nepodarilo samotným povstaním, nakoľko toto bolo vojensky porazené, ale povojnový vývoj im to bohato vynahradil. Aby som sa však nezasekol pri Povstaní a mojich pre nezainteresovaného nie príliš záživných spomienkach na mladosť, skrátim to: pravda zrejme bude, ako to  živote býva, niekde medzi tým.

Vrátim sa však k voľbám: pán Kotleba silno zarezonoval, no zďaleka voľby nevyhral: ak si dobre pamätám, bol však víťazom vo voľbách prvovoličov, a tiež bol veľmi úspešný vo voľbách mladých ľudí ako celku; toto sa dá vyložiť aj tak, že možno už vidíme, ako bude vyzerať politická scéna o dvadsať rokov, hoci nezabúdajme, že s vekom sa politické preferencie menia a to veľmi silno. Štandardní politici dneška však tiež nie sú bez šance: tak ako pán Kotleba presvedčil ľudí, aby dali hlas jemu a nie im a aby prišli k urnám, tak títo majú príležitosť tých istých presvedčiť o opaku a jednoducho pánovi Kotlebovi jeho terajší či budúci elektorát znovu odobrať, alebo mu ani nedať možnosť vzniknúť. Nezaškodí im táto snaha, možno sa prvýkrát v živote naozaj zapotia.

Nešlo mi prioritne o pána Kotlebu a ani nie o Slovenské národné povstanie. Išlo mi o reakcie terajších politikov na terajší politický priesek kotlebovcov: a treba povedať, že ten priesek skúsení politici vôbec, ale vôbec nezvládli. Od platených politikov určite očakávam viac ako len zdesenie v očiach, strach o seba a bezradnosť, čo budú robiť a kam sa podejú. Politikov si neplatíme preto, aby sa báli o seba, ale aby sa starali, aby sme sa nemuseli báť toľko my. To je jediné, na čo politikov potrebujeme. Na všetko ostatné máme, ako je dobre známe, doma manželky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?